Aktivity
Venuje sa ikonopisectvu, reštaurovaniu, kresbe, maľbe, reklamnej grafike,
logotypii, ilustračnej činnosti a inštaláciám.
Slovensko je územím, kde sa oddávna stretávali a prelínali vplyvy západnej a východnej kultúry. Podobne ako v prípade slovanskej liturgie, aj v oblasti umeleckej tvorby je možné sledovať tento rozmer. Sv. Cyril a Metod priniesli k našim predkom byzantskú kultúru, filozofiu a štruktúru byzantského výtvarného prejavu, ktorý je neoddeliteľne spojený s ikonopisectvom, písaním ikon. Ikony z doby ich účinkovania na Veľkej Morave sa nezachovali. A hoci najstaršie zachované ikony pochádzajú až z neskoršieho obdobia, sú jasným svedectvom vplyvu Byzancie na náš kultúrny okruh. Ešte aj v dnešnej dobe je možné stretnúť sa s názorom, ktorý spája ikony s pravoslávnou cirkvou a kultúrou alebo prekonaným obrazoborectvom. VII. ekumenický snem definitívne uzatvoril teologické spory s ikonoborcami a ustanovil dôvody ikonografie, v ktorých sa ikona charakterizuje ako spomienka a túžba po prvoobraze. Ikonu v cirkvách východného obradu nie je možné považovať za formálnu výzdobu chrámu; ikona vydáva svedectvo o osobách a udalostiach, ktoré zobrazuje. To, čo Sväté Písmo hovorí slovami, ikona zobrazuje farbou a líniou a sprítomňuje to. Písanie ikon podlieha prísnemu kánonu po stránke technologickej aj duchovnej so všetkými symbolikami, farbami, motívmi a gestikuláciou zobrazených osôb. Technika má vlastné zákony a je komplikovaná, pričom každá ikona je originálom. Poradie jednotlivých činností pri tvorbe ikony sa utvorilo v stáročnej praxi starých ikonopiscov a udržiava sa aj v súčasnosti. Vychádzajúc zo zásady, že „ikona je večná“, mimoriadna pozornosť sa venuje príprave podložky, podladu a technológii miešania farieb. Do súčasnosti sa uchovalo maliarstvo vaječnou temperou, ktoré je dedictvom s východorímskej Byzancie. Používanie žĺtka je aj symbolické, pretože vajíčko je považované za symbol života. Ikona svojím charakterom pripomína štát, ktorý hoci už neexistuje, no ktorého duchovné hodnoty pretrvávajú dodnes.
človek … vždy bol a zrejme ešte dlho bude predmetom mnohých pozorovaní, bádaní, alebo úvah. Predovšetkým citový život človeka, ktorý sprevádza svet jeho vnemov, predstáv a myšlienok, zohráva neobyčajne dôležitú úlohu. Bez citového sprievodu by bola myšlienková činnosť človeka akoby bez ťažiska, lebo dôležitosť a význam ľudských vnemov a myšlienok určuje citová zainteresovanosť, ktorá uzemňuje všetky činy človeka do oblasti životného pudu. City osebe sú neprenosné; treba vychádzať z jednoty osobnosti a z komplexnosti vzájomnej podmienenosti psychických reakcií. To, čo umenie odhaľuje, je psychika človeka.
Dotyk umenia smeruje k citovým reakciám, približuje sa k človeku objektívnymi mimocitovými prostriedkami. Umenie a život sú si navzájom príbuzné, lebo život si vytvoril umenie pre seba a podľa vlastnej podoby. Umenie bez života, ktorý ho splodil – bez ľudského života – stráca svoj význam a vyhasne. Rozhovory s –krásnom–, to znamená hovoriť o človeku, bez ktorého sa umenie ako také stáva súhrnom mŕtvych súčastí diela a stráca platnosť osobitej reality.
V obrazoch ľudského krásna nachádzam oba typy časopriestoru, keďže človek žije vo svojom čase a priestore, v súradniciach, ktoré ho limitujú; sú to vonkajší, obrazom reflektovaný typ a vnútorný typ, s osobitnými rytmami tvorcu. V takejto dialektickej jednote žije „tvorca“ a jeho dielo svoj podiel na behu sveta.
